Sound and look of no wood

/

Jana Bernartová, Kati Linek, Jan Picko

instalace, mixed média, 2018, Pragovka Gallery

/

Antický polyhistor Plínius Starší vo svojej známej encyklopédii Historia Naturalis opísal príbeh o rivalite medzi dvomi starogréckymi maliarmi – Zeuxisom a Parrhasiom. Keďže sa Gréci nevedeli dohodnúť, ktorý z nich je lepším umelcom, vytvorili maliarskú súťaž postavenú na tom, kto dokáže vytvoriť dokonalejšiu napodobeninu prírody. Zeuxis namaľoval misu s ovocím; jeho zachytenie bolo natoľko verné, až k maľbe priletel vták, snažiaci si vziať maľovanú bobuľu hrozna. Zeuxis, ktorý si bol istý svojím víťazstvom, pohŕdavo vyzval Parrhasia, aby odhrnul záves a ukázal svoje dielo. Parrhasios mu odpovedal, že to nie je možné a že sa práve na jeho výtvor pozerá – samotný záves bol totiž maľbou. Víťazom súťaže sa stal Parrhasios, pretože zatiaľ čo Zeuxis zmiatol iba zviera, Parrhasios oklamal človeka.

Plíniova anekdota v sebe skrýva viacero tematických rovín. Okrem iného vypovedá o vzťahu umelého a skutočného, falošného a reálneho či klamu a pravdy. V načrtnutom príbehu sa stáva dôležitou imitácia samotného materiálu a jeho prirodzených vlastností (zakrivenie drapérie). Médium závesného obrazu sa v ňom stalo transparentné. Svojou priesvitnosťou prekrylo skutočnosť a nahradilo ju sebou.

Ak sa nad príbehom zamyslíme lepšie, zistíme, že tvorivý proces sa tu nachádza hneď dvakrát. Najprv na strane Parrhasiosa, ktorý rozloží farby na ploche obrazu natoľko dokonale, že vznikne presná reprezentácia závesu na obraze. Druhý prebieha na strane Zeuxisa, ktorého myseľ vytvorí zo zmyslových dát predstavu trojrozmerného objektu, skrytého pod závesom. Rozložené farebné plochy a škvrny na povrchu obrazu (kód) tak dávajú vzniknúť trojrozmernému objektu, ku ktorému smerovala Zeuxisová ruka.

Jana Bernartová, Kati Linek a Jan Picko zostavili pre galériu Pragovka komplexnú inštaláciu Sound and look of no wood, ktorá je tvorená z viacerých vrstiev. V jej jadre sa nachádzajú vetvičky, ktoré boli vytlačené v 3D tlačiarni za použitia filamentu PLA, ktorý obsahuje 40 % recyklovaného dreva. Vďaka nemu printové objekty nadobúdajú vlastnosti reálneho dreva, akými sú rezonancia, vôňa či vzhľad. Spomenutý tlačiarenský materiál je použitý aj v ďalších objektoch, ktoré sú zdrojom zvukovej vrstvy inštalácie Kati Linek. Poslednú vrstvu inštalácie tvorí video horiacej printovej vetvy. Jednotlivé vrstvy sa podieľajú na sprítomnení dreva, avšak bez jeho fyzického použitia.

Z tohoto pohľadu sa môže zdať, že trojici autorov ide v prezentovanej inštalácii o podobnú snahu vytvoriť dokonalú reprezentáciu simuláciou prirodzených vlastností daného dreva. Položme si teda otázku: v čom sa inštalácia trojice autorov líši od Plíniusovho príbehu? Ide tu iba o dokonalejšie napodobenie určitého reálneho predmetu digitálnymi technológiami? Je tu ilúzia textilu iba nahradená ilúziou dreva? Ako rolu tu hrá použitá 3D tlačiareň? Ako diváci máme možnosť rozpoznať, že ide o synteticky vytvorené drevo. V čom teda spočíva autorský zámer?

Trojica umelcov ide v komplexnej inštalácii Sound and look of no wood hlbšie, nezostáva iba pri povrchovej reprezentácii. Nejde im totiž o optickú vizuálnu ilúziu. Zdrojom 3D modelov vetvičiek bolo napokon internetové prostredie, takže autori neprišli do kontaktu s pôvodným objektom. V strede ich záujmu však stojí samotný proces stávania sa a technológia, ktorá ho umožňuje. Parrhasiov tvorivý akt je v tomto prípade prenesený na technológiu. Akési “nedrevo” je obsiahnuté v digitálnom kóde. V ňom sa nachádza potenciálne, pripravené na svoj prechod do materiálnej podoby, podobne ako je v genetickom kóde semienka obsiahnutý strom. Súbor digitálnych pokynov dáva vzniknúť zvukovým a materiálnym objektom inštalácie; informácia získava v priestore procesom vrstvenia formu. Kód je teda akýsi regulačný mechanizmus. Drevo je v inštalácii rozložené na svoje základné vlastnosti (plocha, štruktúra, aróma, rezonancia, horľavosť), v ktorých sa odkrýva jeho abstraktná povaha.

V inštalácii Sound and look of no wood sa stáva dôležitým aktérom 3D tlačiareň, ktorá tu nahrádza tvorivé akty prírody. Táto technológia sa v súčastnosti hojne využíva vo vede, medicíne či vo vzdelávacích inštitúciach a v posledných rokoch sa stala dostupná bežnému užívateľovi. Autorský zámer Jany Bernartovej, Kati Linek a Jana Picka testuje jej potencialitu, analyzuje jej vlastnosti a rolu vo vzťahu k prírode.

Erik Vilím